Vo svojom novom dokumentárnom filme Ako sa varia dejiny sa oceňovaný slovenský režisér Peter Kerekes podobne ako pri svojich predošlých dokumentoch (Ladomírske morytáty a legendy , 1998; 66 sezón, 2004) opäť obracia do dávnej minulosti aj nedávnej prítomnosti. Prostredníctvom dramatických príbehov vojenských kuchárov, ktorí varili vojakom počas viacerých krvavých vojenských konfliktov, nás prevádza rôznymi krajinami, dejinnými epochami, udalosťami, ktoré zmenili históriu aj mapu Európy, ale najmä nám predvádza zaujímavo zapletené a dodnes väčšinou ťažko rozmotateľné vzťahy plné paradoxov medzi ľuďmi, národnosťami, národmi a krajinami. Na filmovom plátne odrazu vedľa seba stoja a konfrontujú sa ľudia, ktorí v istých obdobiach európskej histórie stáli, alebo skôr „varili proti sebe“: Nemec Franz Wienhart piekol chlieb pre hladných vojakov Wehrmachtu, keď vyhrávali 2. svetovú vojnu, aj keď bola nemecká armáda na ústupe. Žid Liepke Distel, ktorý prežil koncentračný tábor, sa po vojne rozhodol Nemcom pomstiť tým, čoho sa mu v tábore nedostávalo – chlebom... Ruska Klavdia Lobanovová varila počas blokády Leningradu sovietskym letcom, ktorí vzlietali do boja proti nemeckým lietadlám. Maďar Békés Mihály varil sovietskym vojakom počas ich okupácie Maďarska. Ljudmila Kornevová varila sovietskym vojakom počas ich okupácie Československa. Rus Vasilij Logunov nedokázal vyhrať nad zlodejmi vo vojne v Čečensku. Dvaja Francúzi, Jacques Besson a René Bianchi sa nezhodujú v názore na vojnu a srbské kuchárky Branka Mudrenić a Ankica Pavlović zhodne tvrdia: „Varili sme pre našich ľudí – a varili sme proti Chorvátom, samozrejme!“

Film Ako sa varia dejiny prináša príbehy o tom, ako kuchári a ich vojenské kuchyne ovplyvňovali priebeh 2. svetovej vojny, konfliktu na Balkáne, vojny o Alžír, sovietskej okupácie Maďarska a Československa a mnohých iných sporov.

KUCHÁRI

"Hlavnými hrdinami nášho filmu Ako sa varia dejiny sú vojenskí kuchári. Sú to obyčajní muži v zásterách navlečených na uniforme, ktorých úlohou je starať sa o naplnenie obrovského žalúdka veľkého hladného dieťaťa – armády. Na prvý pohľad je ich funkcia menej dôležitá, než funkcia tankových brigád, leteckých zväzov, či výsadkových oddielov. Ak je však zabezpečené správne napĺňanie a vyprázdňovanie žalúdka, môže byť zabezpečené aj plynulé napĺňanie a vyprázdňovanie vojenských pozícií. Vojenskí kuchári tak môžu ovplyvňovať náladu a výkon vojakov a svojimi vareškami vplývať na dejiny. Samotné varenie a boj má predsa veľa spoločného: taktizovanie, odhadovanie množstiev ingrediencií, dochutenie koreninami. Príprava jedla sa stáva metaforou boja."

KUCHYŇA

"Ako „kuchyňu“ pre film som ohraničil európsky priestor. Je to „kuchyňa, ktorej rozumiem“. Filmovali sme s kuchármi v Anglicku, Francúzsku, Čechách, Maďarsku, Chorvátsku, Srbsku, Bosne, Rusku a Izraeli. "

JAZYK

"V mnohých rečiach má slovo Jazyk dva významy. Jazyk – časť tela, ktorou ochutnávame stravu. Jazyk – reč, ktorou rozprávame. Jazyk a jazyk – oba sú základom národnej kultúry. Reč aj chute sa nám formujú už v detstve, nie nadarmo sa hovorí o materinskej reči a maminej kuchyni. Oba sú výsledkom dlhého kultúrneho vývoja, ovplyvneného geografickými podmienkami a historickými okolnosťami. Každý národ má svojho majstra, ktorý vie narábať jazykom, Francúzi majú Francoasa Villona a Brillat – Savarina, maďari majú Petőfiho a Grundela. Nevraživosť medzi jednotlivými národmi sa prejavuje aj cez nevraživosť k jedlám. Existuje nacionalizmus chutí, ktorý je silne zakorenený v podvedomí našich chuťových buniek. Cudzie nám nechutí, lebo mu nedôverujeme, svoje „národné“ jedlo povyšujeme na národný symbol a sme pripravení ho kedykoľvek hájiť. Každý národ sa snaží zachovať si, niekedy rozšíriť svoje JAZYKOVÉ teritórium. Invázie cudzích národov obohatili náš slovník o cudzie slová a náš jedálniček o nové jedlá. V našom filme sa hovorí a varí siedmymi jazykmi. Dúfam, že mu diváci prídu na chuť. "

ČAS

"Najdôležitejšou veličinou v armáde aj v kuchyni je čas. Jednotlivé úlohy musia prebiehať v správnej časovej následnosti a musia trvať presne stanovené časové obdobie. Mäso nemôžeme vyklepať až po vyprážaní, delostrelecká paľba sa nemôže spustiť počas útoku pechoty. Vo filme rozpráva každý kuchár svoj vlastný príbeh, svoj vlastný recept na život. Časový záber filmu je teda obmedzený vekom priamych pamätníkov. Ako hovorí jeden z kuchárov, pán Békés z Maďarska – „Obmedzený trvanlivosťou ľudského materiálu.“ Vo filme prerozprávajú veteráni svoje príbehy z druhej svetovej vojny, vojny o Alžír, maďarskej revolúcie v roku 1956, okupácie Československa v roku 1968, balkánskych vojen a vojny v Čečensku."

RECEPT

"Kuchári sú rôzni. Niekto varí podľa receptu, poslušne poslúcha rozkazy. Niekto neustále experimentuje, má vlastný názor na kuchyňu aj na svet. V slovanských jazykoch existuje výraz „variť od oka“ – ľudia, ktorí majú skúsenosti s varením, majú napozerané situácie (v hrnci aj v živote), vedia podľa oka zhodnotiť stav vecí. Jednou z hlavných tém filmu je hľadanie receptu, ako sa má človek zachovať... Sú rozkazy recepty? Máme sa riadiť receptami v živote? Kto má právo písať kuchárske knihy? Kedy môžeme odmietnuť žiť podľa receptu a kedy máme variť podľa rozkazu? Kuchári – vojaci, kolegovia nepriatelia. Ako by sa asi správali na svojom profesionálnom stretnutí? Bojovali by proti sebe, alebo by si vymieňali recepty? A čo morálne posolstvo hrncov? Keby všetci kuchári sveta povedali, že nebudú variť, nebolo by vojen...?"